MOJE PRÍBEHY
Môj pôrodný príbeh
... ako na svet prišla Najla
Tehotenstvo
Keď som mala 29 rokov, začala som vnímať, akoby sa k nám pýtalo ďalšie dieťatko. Trpezlivo čakalo, kým sme s Maťkom dozreli k vedomému pocitu istoty, že je pravý čas ho počať. Najprv som zašla k môjmu doktorovi a gynekologičke a povedala som im, že plánujeme dieťatko a rada by som vedela, či som naozaj zdravá. Urobili mi potrebné vyšetrenia a obaja skonštatovali, že som úplne v poriadku a môžem otehotnieť. Deň počatia bol veľmi slávnostný, Maťko sa vrátil po dvoch mesiacoch zo zahraničia a celý deň, ktorý sme spolu strávili sa ukazovali znamenia potvrdzujúce, že máme privolať naše tretie dieťatko. Tehotenstvo bolo od prvého dňa vysnívané. Tak, ako pri Niovi, aj s Najlou sme boli ešte v prvom mesiaci tehotenstva na koncerte môjho obľúbeného speváka Dana Bártu :). Keď nás pred vchodom uvidel kamarát Peťko vravel, že celá žiarim. Vedela som prečo :).
Moju ženskú doktorku som šla navštíviť v najneskorší možný čas, v 15 t.t. Nemala som komu nechať detičky a tak šli so mnou dnu. Bola som nemilo prekvapená, že doktorka takmer ozelenela, že som tehotná. Začala mi so zvýšeným hlasom vysvetľovať, ktoré všetky vyšetrenia mi nemôže spraviť, keď som prišla tak neskoro a ja som jej pokojne povedala, že práve tieto vyšetrenia si ani neprosím. "A čo ultrazvuk?" no ten odmietam úplne, počas celého tehotenstva. "A ako odhalíme poruchy rastu?" Práve tie ultrazvuk spôsobuje. Odpovedala som zas kľudne, aj keď mi už tiež bilo srdce od napätia. Môžem vám ohľadom toho priniesť materiály. "Tomu ja neverím" povedala a že sa bude musieť spýtať nejakého šéfa, či si ma nechajú v evidencii, keď to odmietam. Za kartu v tejto súkromnej nemocnici sme dali nemalé peniaze a netušila som, že pacient je tam takým rukojemníkom. Na ďalšom stretnutí mi povedala, že ok, ultrazvuk nemusí byť, ale trvá na vaginálnych vyšetreniach. A hneď mi jedno spravila aj s tými svojimi veľkými gélovými nechtiskami. Keď mi vystavila tehotenskú knižku povedala som jej, že odchádzam k doktorovi, ktorý netrvá ani na tých vaginálnych vyšetreniach.
Nový doktor bol presne taký, akého ho opísala Maruška. Taktný, pokojný, mal rozhľad aj zahraničné skúsenosti. Trikrát asistoval vlastnej žene pri prirodzenom pôrode a ako mi povedala moja teta, bývala detská sestra, bol jediný doktor, ktorý sa prihovoril aj sestrám. Teraz už nepracoval v pôrodnici, len v ambulancii. Meranie dieťatka robil s krajčírskym metrom, srdiečko počúval s dreveným lievikom, ktorý si sám objednal. Do ničoho ma nenútil, len vždy povedal čo sa môže stať, keď neurobí také a také vyšetrenie. Sestrička bola tiež veľmi zlatá. Radosť chodiť na poradne. Všetky vyšetrenia krvi boli v poriadku. Aj tie na protilátky, i keď som si po druhom pôrode nedala pichnúť Rhegu. Ako dni plynuli, niekedy sme sa s Maťkom riadne pochytili. Vo mne sa diali hormonálne zmeny a asi som na neho prehnane citlivo reagovala a dva krát sme sa tak pohádali, že som si myslela, že je medzi nami koniec. Našťastie sa to samo časom utriaslo a po búrlivejšom prvom trimestri nasledovali dni harmonického vzťahu. Naše dve veľké detičky mi dokázali dať priestor na seba a bolo možné venovať sa aj prenatálnemu dieťatku a vychutnávať si požehnaný stav. Milovala som, keď sami od seba chceli hladkať bruško, prihovárali sa dieťatku, pusinkovali ho...
Spievali sme si, chodili na výlety, hrali na gitare, tibetských miskách, zvonkohre koshi, maľovali mandaly, chodili na keramiku, s Nairou na hodiny angličtiny a s oboma deťmi na aikido...
Už pred tehotenstvom som mala pocit, že sa mám nabíjať slnečnou energiou a tak som od apríla, keď už slniečko príjemne hrialo, meditovala pri otvorenom okne v záplave slnečných lúčov. Aj počas tehotenstva ma držalo slnečné nabíjanie sa a Najla bola prvé dieťa, pri ktorom som pred slnkom neskrývala rastúce bruško, ale naopak, mala som pocit, že jej ho mám dopriať. Aj pre túto vášeň po slnku som ju volala Sany.
Opäť mi robilo veľkú radosť fajne zdravo sa stravovať. Do jedálnička som zaradila každodenné vlašské orechy, semiačka, hlavne mak, avokádo, divokého lososa... Veľa rád mi dala špecialistka na stravu, drahá priateľka, Katka.
Navštevovali sme hodiny gravidjógy u úžasnej jogínky Benity Faltysovej v Samsara centre . Bolo famózne, že v čase, keď som čakala Najlu, bolo tehotných veeeľa mojich drahých priateliek. Toto sa mi veľmi rátalo. S Monikou sme chodili na gravidjógu, s Maruškou, Evkou a Zuzkou na skvelé harmonizačné cvičenia k Janke Ivaneckej. Akurát s Lusinkou sme sa nevideli na tehuľkovaniach, ale len v súkromí. S Martuškou sme sa stretli len raz na spontánnom tehuľkovaní, ktoré som zorganizovala ešte len v prvých dňoch môjho tehu.
Dojímavé stretnutie mi prichystali priateľky z art tehuľkovania, ktoré som predchádzajúci rok viedla. Zvolali aj ďalšie moje tehotné kamarátky a prekvapili ma vrúcnou oslavou narodenín s tortou a krásnym spoločným mandalovým obrazom. Táto ich láskavá podpora bola vzácny silný darček.
V požehnanom stave sa mi splnilo veľa snov. Dva mesiace sme celá rodinka strávili v španielskom Torremolinose. Leteli sme v apríli a privítalo nás chladné počasie a na dva týždne som ochorela, non stop kašľala. Malo to jedinú výhodu. Počas mojej choroby som mala čas sadnúť k počítaču a pretriediť fotky za posledných 5 rokov. Potom už nastala len zlatá doba šantenia s detičkami, gravidjógy na pláži, plávaní v mori, dlhé prechádzky po okolí, stretnutie s delfínmi, milé stretnutia s našimi priateľmi Remákovcami. A v 8. mesiaci let domov, sama s dvoma deťmi. Mala som obavy, či neporodím v lietadle, ale takmer všetko šlo hladko. Maťko ešte musel ostať a presunul sa do Švédska.
My sme zašli do štúdia a nahrali Fénixa, pieseň, ktorú som zložila v 3. mesiaci tehotenstva. Nahrávať s dieťatkom pod srdcom bol tiež jeden z mojich snov a teraz to bola realita :). Na Niove narodeniny sme mu šli kúpiť narodeninový darček. Šoférovala som s veľkým bruškom, spievala si ako zvyčajne, keď šoférujem, a zrazu som si uvedomila, že hlavná rovná cesta, po ktorej som šla, sa zmenila na vedľajšiu a ideme sa zraziť s autom. Dupla som na brzdu ale zrážke sa nedalo zabrániť. Aj keď som bola pripútaná, narazila som bruškom do volantu celkom silno. Ihneď som kontrolovala deti, všetci sme boli ok. Vodič v druhom aute tiež. Nevedela som otvoriť dvere auta, lebo sa nárazom pokrčili ale práve šiel okolo bývalý záchranár a dvere silno otvoril, ukľudňoval deti, povedal, že nemusíme ísť do nemocnice, keď nechceme. Nairinka plakala, lebo sa bála, že aj tak pôjdeme do nemocnice, aj keď sme mali len odreniny od pásov. Všetci, ktorí nás prišli kontrolovať a vyšetrovať, boli veľmi milí. Cítila som pohyby dieťatka a odmietla som ísť do nemocnice s tým, že sa objednám k svojmu doktorovi. Medzitým som volala priateľke neonatologičke Ivke, či si myslí, že som nepodcenila situáciu. Povedala, že naplno dôveruje mojej intuícii a keď som mala pocit, že je všetko v poriadku, tak najskôr je. Nekrvácala som, bruško netvrdlo, Najla sa hýbala ako vždy a ja som ju takmer stále hladkala ako vždy :).
Doktorovi som vyrozprávala čo sa stalo a súhlasila som s krátkym ultrazvukom, ktoré som dovtedy odmietala. Zároveň mohol skontrolovať polohu placenty. Deti boli so mnou vo vnútri a mohli vidieť súrodenca na veľkom monitore. Videli sme krásnu tváričku dieťatka a mne sa zdalo, že vidím pipíka, ale nechcela som, aby mi doktor povedal, čo vidí on. Malo to byť prekvapenie. Keďže som od otehotnenia bažila po vôni ruží a mala som pocit, že vo mne žije také nežnučké stvorenie, nasvedčovalo to skôr tomu, že máme dievčatko. Aj prvé oblečenie sme jej s Nairou vybrali v ružových farbách. Akurát jednu vec som neplánovala a aj tak sa nedalo inak. Naira sa odmietala odstaviť. Dojčila sa každé ráno a aj počas dňa.
Do termínu pôrodu ostávali tri týždne, ale začali prichádzať tak silní poslíčkovia, že som si myslela, že porodím bez Maťka. Tentokrát som chcela vyskúšať pôrod do vody. Domáci, ktorí nám prenajímali dom, ale trvali na tom, že dom je starý a nech nenapúšťam bazén, lebo sa môže preboriť podlaha. Nakoniec niekoho napadlo naplniť bazén do polovice, tak som sa nemusela vzdať tohto plánu. Maťko sa vrátil zo Švédska a mohli sme ešte chodiť plávať na Bukovec.
Splnil sa aj ďalší môj sen a 10 dní pred pôrodom nám kamarátka Majka Rašková prišla urobiť zopár profi fotiek rodinky v prírode. Jedna z nich je na obale nášho CD 10 rokov lásky.
Týždeň pred pôrodom sme zašli pozrieť nehnuteľnosti v dedine, kde bývali naši kamaráti a veľmi si pochvaľovali. Maťko tam objavil náš domček. O ďalšie dva dni sme si kúpili auto, keďže sme od havárie boli bez auta. 4 automechanici, ktorí ho boli pozrieť sa svorne vyjadrili, že nechápu, ako sa nám nemohlo nič stať, keď auto bolo na šrot. Mne tá nehoda nedala pokoja a zašla som za mojou drahou jasnovidkou Tatianou, aby mi objasnila kauzalitu tejto udalosti. Bolo to vrúcne stretnutie, počas ktorého som sa toho veľa dozvedela.
Všetko bolo pripravené na pôrod doma. Po dvoch mesiacoch masáže hrádze, pitia maliníkového čaju a asi mesiaci ľanovej kúry bolo všetko potrebné vláčne a poddajné. Snažila som sa zlákať k pôrodu Niovu pôrodnú asistentku, ale nemala v tom čase cestu na Slovensko. A aj som si uvedomila, že keby som ju aj zavolala na týždeň k nám, mohlo by to čakanie trvať aj mesiac ako pri predchádzajúcom tehotenstve a tak dlho by ani s nami ostať nemohla...
No, prijala som, že to zas bude na nás. S kamarátkou Luckou sme mali rovnaký termín pôrodu. Jej aj mne sa pôrod spustil o pár dní skôr. Lucka porodila v ten deň. A ja? :)
Prvý deň pôrodný
Ráno som sa zobudila na celkom príjemnú kontrakciu, odtiekla mi hlienová zátka, tak si vravím, je to tu :). Deň pokračuje a kontrakcie sa objavujú len občas, tak v odstupe dvoch troch hodín. Maťko berie deti na prechádzku do kameňolomu, aby som mala viac priestoru naladiť sa. Idem si zdriemnuť do postele a odrazu sa strhnem na rinčanie fúrika, kopanie... To sa domáci rozhodli, že pred odchodom k moru si porobia predzáhradku pod naším oknom. Zaťahujem záves a začínam rozmýšľať, čo mám robiť. Nenapadne mi ich ísť poprosiť, že nech ma nechajú tak. Chcem mať kľud a nebyť videná. Maťko sa vracia a domáci sú už preč. Nastáva noc. Detičky zaspia, my sme hore a čakáme, že sa to rozbehne. Maťko šiel spať, ja ešte čakám, ale keď sa to nestupňuje, idem aj ja.
Druhý deň pôrodný
Ráno sa opäť budím na kontrakciu. Naira sa kojí a zosilňuje sa to. Dnes nechcem ostať sama v dome na spoločnom dvore s domácimi. Ideme spolu na výlet k rieke do Kysaku. Cestou máme zastávku v potravinách a mňa tam zastihne jedna kontrakcia. Znehybniem a tvárim sa akože nič:). Poobede ideme spolu do kameňolomu. Je krásny slnečný deň, naokolo nádherne kvitnú kvety. Kontrakcie stále prídu len raz za čas, večer Maťko napúšťa bazén. Vchádzam doň a cítim sa úžasne. Ten pocit nadnášania mi je veľmi príjemný. Začínam cítiť únavu. Ideme spať.
Tretí deň pôrodný
Pri rannom kojení cítim silnejšie kontrakcie. Volám kamarátke Evke, že už tretí deň mám kontrakcie, ale pôrod sa nerozbieha. Pýta sa ma, prečo tak veľmi chcem rodiť počas dňa, keď sú deti hore. Ja jej na to, že by som chcela, aby boli pri tom, lebo som čítala, že to pomôže okamžite sa zaľúbiť do súrodenca a mať s ním krásny vzťah. Ukazuje mi nový pohľad na vec, že možno mám mať súkromie a porodiť bez nich. Prijímam túto myšlienku a ďakujem za rozhovor. Evka ešte stihne dodať, že keby som chcela, môže prísť k pôrodu. Je to pôrodná asistentka. Mne by sa páčilo rodiť v intimite, ale keby som si to rozmyslela, ozvem sa jej. Kontrakcie pozvoľna pokračujú. Domáci sú už v Chorvátsku. Farbami na sklo maľujeme farebné srdiečka a potom ideme na výlet k Hornádu. Deti sa kúpu v ľadovej vode, ja si ledva osviežim chodidlá. Večer si pozerajú rozprávku na dvore, lebo kontrakcie prichádzajú častejšie a už si pospevujem pôrodnú pieseň Laion v dome. Myslím na Lusinku, že idem pozorovať ako sa dá s tými kontrakciami pracovať, aby som jej dala tip, keď bude o mesiac a pol rodiť ona. Pri nástupe vlny sa úplne uvoľniť, a predstavovať si, že výdychom to odznieva. Pery uvoľnené. Detičky zaspávajú a vravím si, tento večer porodím, nejdem spať, aj keď som chcela rodiť cez deň. Stále som dušou veľký spachtoš:) Sviečka horí, Maťko začína kamerovať ako si užívam bazén. Vravím si, že to trošku roztočím. Jemne krúžim pánvou a čas medzi kontrakciami sa skracuje. Každých 6 minút. Monika mi píše ako sa mám a ja že akurát rodím. Drží nám palce. Ona to už má šťastne za sebou. Matúš sa rodil, keď som nahrávala Fénixa, vtedy som myslela ja na ňu :).
Po pol hodinke v bazéne na mňa z tej teplej vody prichádza útlm. Radšej vychádzam von. Zas sa pohupujem v bokoch, krúžim a pekne sa to rozbieha. Začínam pískať na Maťka, aby mi vyhladkával silnejúce kontrakcie a úplne to zaberá. Idem na toaletu, to už dieťatko tlačí riadne dole, umývam sa a vo vani prichádza prvá dooosť silná kontrackia. Pískam na Maťka každé dve minúty. Pomedzi to si vychutnávam karamelovú čokoládu, aby som si dodala rýchlu energiu. Do bazéna sa vrátiť nechcem, Maťko sa ma pýta, kde teda porodím. "Daj mi Niov matrac tu k manželskej posteli, asi tu :)". Máme pripravené jednorázové podložky, sú oveľa príjemnejšie ako igelitová ochrana :). Opieram sa o okno a skúmam ďalšiu silnú kontrakciu. Táto ma až zdvihla na špičky a prsty rúk zaborila do okenného rámu.
Sú asi dve hodiny ráno. V tomto štádiu už nepískam, ďalej musím ísť sama s vlastnou odovzdanosťou sa samovoľnému procesu. Uvedomujem si, že to je silná hutná energia, ktorá sa sťahuje a uvoľňuje. Nie je to fyzická bolesť tela. Toto poznanie ma napĺňa nadšením. Teraz som rada, že deti spia a môžem úplne vypnúť.
Plánovala som netlačiť, ale ďalšia kontrakcia ma nasmerovala na matrac, kde spontánne volím polohu na štyroch, s ľavou nohou dvihnutou do pravého uhla. Rozmýšľam, či aj pri ďalšej kontrakcii budem tlačiť, lebo sa tomu nejako neviem ubrániť, ide to samo, divošsky, inštinktívne.
"Už ide hlavička", vravím, prosím Maťka aby mi pridržal hrádzu zozadu, ja ju jemne pritláčam spredu a užívam si, že pri kontrakcii zatlačím. Naplno a silno, je to veľká úľava. Praskol plodový obal a tečie trochu vody. Pri ďalšej vlne zas tlačím, je to supeeer :). Vyšla hlavička, ale na moje prekvapenie, nie celá. Nahmatávam teplý kopček. Čakám na ďalšiu vlnu a keď je tu, do Maťkovej dlane pomaly vychádza celá hlavička. Okolo nej vyteká voda. Som v sebe hlboko ponorená a čakám na ďalšiu vlnu. S ňou vychádza celá hlavička. A tečie ešte viac vody. To asi zobudilo Nia. Bleskovo prichádza bližšie a vraví: "Jéj aká zlatučká a ten noštek!"
Nahmatávam hebunkú hlávku, je to neopísateľný pocit krásy. Vrtí sa mi v rukách. Smejeme sa a pýtam sa, či sa točí. "Otvára pusinku" vraví Maťko. Tieto slová sú pre mňa veľmi potešujúce. "Maťko chytaj, asi už vyjde celé za chvíľku" a prichádza vlna, s ktorou bez potreby silného zatlačenia pomaly vykĺzava jedna rúčka, druhá rúčka, telíčko...
Najla zakašle a Maťko ju vykrúca z pupočnej šnúry a podáva mi ju do dychtivých rúk obalenú bielym mázkom. "Ahoj srdiečko naše" prihováram sa našej láske a ústami jej odsávam prípadný hlien z nošteka. Nio jej sladko vraví "ahoj zlatíčko" a na to mu Najla odpovedá niečo ako "ahoj" !:) "Ahoj láska!" túlim si ju k hrudi a Niuško ju chváli: "tak si to zvládla!" Najla sa rozhliada a začína plakať. Teraz sa už budí aj Nairinka a hladká sestričku po hlávke a vzápätí si utiera prštek do uteráka, ktorým je už Najla prikrytá. Po stíšení zas plačká a hlavičku jej posievam množstvom božtekov. Premiestňujeme sa na posteľ a Najlinka striedavo plače a je tíško. Spievame jej pieseň Vítame ťa medzi nami a pri Ami tomake sa stišuje a len pokojne ležká a prštekmi ohmatáva moju hruď. Pýtam si homeopatikum Arnicu, hrádza je neporušená. Detičky si obzerajú bábätko a Nairinka hovorí "aká pekná!" V radosti si vychutnávame slávnostný čas. Najla si olizuje rúčku a akoby hľadala mliečko. Dávam jej čas, nech sa porozhliada a nájde si ho sama, ale začína byť nepokojnejšia a ja nedočkavá, tak sadám vyššie a privíjam k prsníku. Zmena polohy ju znepokojuje, plače a keď sa utíši, chvíľu sa snaží prísť na to, čo má robiť. V jednom momente, akoby v tom zrazu mala jasno sa prisáva a pije možno aj hodinu v kuse:).
Asi pol hodinku od narodenia odkrývame zahalené dieťatko. "Ja som to vedela" teší sa Naira, ktorá bábätko celé tehotenstvo volala Natálka a Nio sa teší ďalšej sestričke.
Placenta sa odlúčila po hodinke. Vyšla celá, deti ju so záujmom skúmali. Nio rozmýšľal, či by sa z pupočnej šnúry dala urobiť tetiva na luk a Naire placenta prišla ako mozog :). Maťko z nej odobral kúsok na placentový koktejl. Chutil skvelo. Placentu uložil do napnutej plienky cez veľkú misu. Plánovali sme lotosový pôrod. Uvedomujem si, že Najla sa narodila meter od miesta, kde bola počatá :). Boli 4 hodiny ráno a na všetkých prišiel útlm. Zaspali sme a zobudili sa až neskoro ráno.
Najlinkin 1. deň
Nio s Nairou objavili napustený bazén a hneď sa v ňom šalili. Maťko Najle ostrihal nechtíky. Chcela som ju mať 24 hodín nepretržite telo o telo, takže mi musel asistovať pri každej ceste na toaletu. Pridržiaval misku s placentou, menil mi vložky, kŕmil ma, nosil vodu... Keď odišiel s deťmi na obed ku mamke, bola som ako bez ruky :). Neostávalo mi nič iné, len spať s milovaným dieťatkom na tele :). Po tom, čo som hneď po narodení bozkala jej hlavičku ešte pokrytú mázkom, som mala najhebkejšie pery v živote. Úspešne sme bezplienkovali, aj keď Najla stále začala trošku plakať, keď som ju odtiahla od tela. Asi v rámci zachovania rovnováhy sa naproti nášmu posvätnému domovu rozhodli cestári opravovať cestu priamo pred naším domom. Hučali niekoľko dní :).
Najlinkin 2 deň.
Najla mala pupočnú šnúru takmer celú scvrknutú, zasušenú do pravého uhla asi 15 sm od tela, čo značne sťažovalo manipuláciu s ňou. Mala som obavy, či pri manipulácii nedôjde k nejakému poraneniu a rozhodli sme sa nečakať na deň, keď sama odpadne, ale ,Maťko ju odstriháva hneď. Potom odobral z placenty ďalší kúsok a naložil do domácej pálenky na placentovú tinktúru. Pupočnú šnúru namočil aby zmäkla a potom vytvaroval amuletové srdce.
Najlinkin 3. deň
Najle odpadol posledný kúsok pupočnej šnúry a ostal krásny pupček. Až teraz sa k nej začali detičky úplne túliť. Pediatrička k nám prišla na návrh súkromnej kliniky domov počas jej dovolenky. Zastupujúca doktorka nechcela prísť. Adriena prišla aj s dcérou. Pordrobne vyšetrila dieťatko a vypísala nám Hlásenie o narodení. A tak, tretí deň od narodenia sme konečne pomenovali Najlu. Nio nechcel o inom mene ani počuť :). Najla bola stále holá a prvý krát počas vyšetrenia nebola na niekoho tele. No od toho momentu, bez toho, aby som sa vedome rozhodla, bola dva mesiace len na niekom. Najčastejšie na mne, rád si ju na rukách ponosil aj Maťko a detičky milovali, keď si na nich mohla na chvíľu ľažkať. Aj v noci spala od narodenia len na mne.
Domácnosť bez návštev
Rodinke sme vysvetlili, že tentokrát nebudeme prijímať návštevy hneď po pôrode, ale doprajeme si potrebný pokoj a intimitu. Kto iný by nás mal chápať a rešpektovať, keď nie rodina? Vzali to veeeeľmi dobre, aj keď asi nebolo jednoduché vysvetľovať známym, že ešte nevideli Najlu. No dôležitejšie pre nás bolo nikým nerušené novorodeniatko. Veľmi sa nám to osvedčilo, ani raz od narodenia neplakala dlhšie ako pár minút, aj to len kvôli ohláseniu osobných potrieb. V noci sladko spala. Medzitým sme už chodili na kupačky k vode, na huby a vodu do lesa, prechádzky po okolí... Keď bola pripravená, postupne sme ju začali zoznamovať s rodinkou. V jej 4 týždňoch musel Maťko odísť na dva týždne do zahraničia. Keďže som ju stále nosila, niektoré domáce práce boli náročnejšie, ale poradili sme si.
Dni vystriedali týždne, mesiace a tak som si uvedomila, že už sú to dva roky, čo sa začal písať Najlinkin pôrodný príbeh a ešte som jej ho nespísala. Tak som sa nabudila a je tu :) To, ako sa človek narodí nie je najdôležitejšie na svete, ale dá mu to niečo do vienka. Som vďačná, že my sme to mal tak, ako to bolo.
Snáď raz príde aj k nám to, čo vo vyspelých zemiach majú dávno. Pôrody doma podporované štátom. Zdravotníctvo, v ktorom človek pripláca za to, keď chce v nemocnici prirodzený pôrod bez medikamentov a cisársky rez má zadarmo je na zaplakanie...
Kým sa budú ženy spájať a vzájomne sa podporovať, je nádej, že naše deti budú môcť rodiť dôstojne a zdravo aj s podporou štátu. Všetkým vám prajem len tie najlepšie možné pôrody v láske a bezpečí či už doma, alebo v pôrodnici! <3
Môj pôrodný príbeh
... ako na svet prišiel Nio
Písal sa prvý jún, bol deň detí a najsilnejší spln roka a mne sa uvolnila hlienová zátka. V noci som sa pár krát zobudila a cítila, že v maternici sa niečo malilinké deje.
Ráno to pokračovalo a počas nakupovania na ovocnom trhu v meste to už prichádzalo v pravidelných intervaloch. Počas nich mi bolo príjemnejšie zastať v chôdzi a preciťovať možno prichádzajúci pôrod.
Veľmi som sa tešila, ale ešte som tomu celkom neverila. Moja ženská lekárka ma vyšetrovala dva dni pred tým a vyjadrila sa, že mám ešte minimálne dva týždne.
Napriek tomu sme šli domov po prichystanú tašku a vybrali sa do čarovnej prírody, kde sme chceli privítať nášho synčeka. Celú cestu pršal hustý dážď a my sme tušili, že sa hlási Nio. Voda sa mu veľmi páčila. Vždy, keď sme sa prechádzali v prírode ho najviac fascinovali potôčiky, studničky, jazerá...
Čakali nás usmievavé žienky. Pochutnávali sme si na čerešniach , pripomínali pôrodný plán a medzitým mi pôrodná asistentka Luna navrhla, že sa pozrieme ako sa otváram. Prekvapila nás, keď povedala, že som otvorená na tri prsty.
Maťko šiel pripraviť pôrodný domček. Sám o sebe už bol vyzdobený: na stene bola batika draka, v oknách boli sviečky a sošky... My sme pridali ohrievač (vyzeral ako malý ohník), červené posteľné prádlo (to je farba dieťatku dôverne známa z bruška), fólie a na ne plachty na zem a sviečka od mojej priateľky. Mala som ju zapáliť, keď sa Nio narodí.
Potešila ma potreba navštíviť latrinu, lebo som vedela, že nebudem vďaka tomu potrebovať klystír. Luna vravela, že v krajine, kde pôsobí to ani nerobia. To, čo výjde sa utrie servítkou, kdežto keby sa podal klystír, malo by to vodnatú podobu a riskovala by sa spŕška.
Zo začiatku sa mi chcelo hýbať, prehýbať chrbát. Neskôr, keď sa kontrakcie zosilňovali, Maťko mi prikladal ruky na lopatky a pri výdychu rýchlym pohybom ťahal až po zadok, kde sa príjemne strácali. Cítila som niečo ako bolesť, ale nevnímala som ju negatívne, lebo som chápala, že to, čo ma "bolí" je krčok maternice, ktorý je stiahnutý a každou odznievajúcou kontrakciou sa stráca, čím sa približujeme k Niovi a to ma napĺňalo nekonečnou radosťou.
Niekedy sa pri takýchto momentoch medzi nebom a zemou stáva niečo neobvyklé. Náš pôrod bol popretkávaný takýmito znameniami. Tri krát sa nám stalo, že z nevysvetliteľných príčin úplne vypadol prúd. Našťastie to Maťko vždy vyriešil a ohrievač mohol zohrievať miestnosť tak, aby v nej bolo príjemne teplo.
Najradšej by som sa hodila do vody, ale to nebolo možné a tak som aspoň veľa pila.
Po čase som prišla na to, že mi najviac vyhovuje, keď sa nehýbem a dokonca som tak intezívne vnímala všetko okolo, že ani Maťko ma už nemohol hladiť, lebo jeho dotyky ma zasahovali až do maternice. Tak sme len tak sedeli na lavici, mala som o neho opretú hlávku a vnímala som jeho prirodzenú vôňu (až neskôr som sa dozvedela, že inhalovanie parterovho pachu zosilňuje kontrakcie a urýchľuje tým pôrod). Miestami som zaspávala, mala som také mystické mikrospánky, trochu zo mňa odtekala krv, tak som bola od pol pása nahá, niekedy aj celá, ako som to cítila. Celý čas sme boli s Niom na seba napojení. Spomínali sme spolu na tehotenstvo - lúčili sa s ním a tešili sa na budúcnosť. Odpočítaval som mnou kontrakcie, vysvetľoval mi, že aj keď mám nutkanie tlačiť, ešte nemám, lebo nie som úplne otvorená. Možno to bola len moja predstava, že sme spolu komunikovali a doteraz komunikujeme, ale verila som a verím, že je to skutočnosť.
Mala som pocit omámenia. Zdalo sa mi, akoby to bol len sen, všetko som videla zhora - bol to úžasný stav. Nikdy predtým som si tak neuvedomovala vlastnú existenciu. Vnímala som každou bunkou, priestor bol takmer nekonečný, čas stál. Vedela som, že nepotrebujem nič, len sa tomu úplne odovzdať, uvoľniť.
Luna a dula Slnce len tíško sedeli v rohu miestnosti, nepovedali ani slovko, sem tam sa vytratili a ako myšky vrátili. Raz tak prišli so šťastnou novinkou. Dulinmu psíkovi, čuvačovi, sa po týždni čakania narodilo jedno šteniatko. Keď som poprosila Lunu, aby ma pozrela, či už nie som otvorená, potvrdila mi, že už som a môžem skúsiť jemne zatlačiť, keď to budem tak cítiť.
Maťko zapol kameru a keď prišla kontrakcia, na jej vlnách som jemne potlačila s hlbokým výdychom a objavila sa hlavička s čiapočkou z plodového vaku. Luna povedala, že je to šťastné znamenie v mnohých kultúrach. Počkali sme na ktorú stranu sa hlavička otočí. Otočila sa do prava a ja som čakala na ďalšie kontrakcie. Neprichádzali tri minúty, tak som skúsila potlačiť bez nich, Luna trošku uvoľnila Niovi pliecko (cítila som, že takmer prasknem) a jemne mi tlačila na hrádzu, aby sa nenatrhla a nenatrhla :). Nio vyletel na vlnách plodovej vody do rúk priamo Lune a hrdému oteckovi.
Odkašľal trošku vody a hneď, keď ho bleskovo prehliadla, mi ho po pár sekundách spoločne s Maťkom položili na stehná.
"Nijko, synček náš...To bolo ľahúčke Nijko..akú má krásnu pusinku..." zneli moje prvé slová. Maťko nemal slov...
Nevedeli sme sa vynadívať. Hladili sme zamatové telíčko nášho dieťatka a vychutnávali si prvé sekundy v trojici zaplavovaní hormónmi lásky.
Vonku už bola noc - 10 hodín, takže bolo v miestnosti minimálne svetlo (presne takto v noci pri malom svetielku som si počas tehotenstva predstavovala pôrod)... Nijko očká otváral veľmi pomaly. Slnce počas pôrodu kreslila plno obrazov a obrazy nám dala na pamiatku. Celý čas bola tíško, akurát pri zatlačení som citila, že ma matersky hladí po ruke a bolo mi to príjemné.
Pár minút po Niovom narodení sa v okne objavila myška.
Pozerali sme na seba a usmievali. Bola tam s nami celú noc, ale nedotkla sa chleba so syrom, čo sme jej tam dali, aby nám nešla do vecí.
Asi pätnásť minút po narodení som Nia mala stále na stehnách. Luna sa ma spýtala, či môže skontrolovať maternicu. Silnejšie zatlačila pod pupkom a cítila, že sa zmenšuje. Ukázala mi, ako si to nahmatám sama. Potom som si Nia privinula na hruď, čupla si a potlačila. Placenta zo mna ľahúčko vykĺzla. Ešte som sa snažila vytlačiť všetky zbytky krvi.
Pupočná šnúra už dotepala a tak nastal čas ju prestrihnúť. To bola Maťkova úloha. Luna mala svorku, ktorú upevnila asi 5 cm nad pupkom Nia. Prezrela placentu. Bolo nezvyčajné, že mala tvar podkovy - u nás symbol šťastia:). Ukázala nám, ktorou stranou bola k Niovi. Z jeho strany mala krásnu belasú farbu.
Pozrela plodové vaky a zhodnotila, že je to v poriadku. Potom nás nechali samých, aby sme si vychutnali dosýta najintímnejšie chvíle nášho života.
Priložila som si Nia a po chvíľke našiel spôsob ako sa prisať. Celú noc ležkal nahý striedavo na mojom a Maťkovom nahom tele
, niekedy medzi nami na kožušinke z jahniatka. Pomaly otvoril doširoka obe očká a my sme sa pozerali do očí dokonalej čistej bytosti. Nemali sme slov, len sa nám tisli slzy šťastia.
Trochu som cítila že telíčko dostalo zabrať, ale nemala som najmenší problém, Pobehovala som energicky okolo a kamerovala naše prvé spoločné chvíle.
Asi okolo desiatej sa ukázali žienky. Luna pozrela Nia teraz úplne podrobne. Hlávku, ušká, či pružia ušnice, čo bolo znakom toho, že bol narodený v jeho termíne, záhyby, jednoducho milimeter po milimetri. Ukázala nám ako skladať látkovu plinenku, ako viazať šatku na nosenie detí a spoločne sme ho obliekli.
Po obede sme šli do pôrodnice. Keby som nemala krvnú skupinu 0 negatív a Maťko B plus, nešli by sme. Rhega mi ale bolo treba. Personál bol najprv zaskočený, ale ústretový. Nabehli sme na pôrodný plán od momentu, keď je už Nio na svete. Ubytovali sme sa na rooming in, prišla nás pozrieť detská sestra, odmerali, odvážili Nia, zobrali mu krvičku a vyšetrili aj mňa. Pani doktorka mi zložila poklonu ako som hladko porodila bez poranenia, že by som mohla učiť treťorodičky ako rodiť. Aj Maťkovi sa ušlo komplimentov ako to zvládol... Nechceli sme ohroziť naše žienky a tak sme nemohli povedať, že sme mali pri pôrode odbornú aj duchovnú pomoc. Až neskôr nám to už nedalo a vysvetlili sme im, že sme na to neboli sami. Prišli nás navštíviť moji rodičia s bračekom a s babkou.
Na druhý deň sme na moju žiadosť mohli íst domov:)) Cestou som povedala, že sa už neviem dočkať ďalšieho pôrodu. Bol to môj najdôležitejší zážitok, vďaka ktorému som spoznala samu seba, moju silu, trpezlivosť, pokoru...precítila som celý vesmír a splývala som s ním. Pochopila som, že život, to je všetko. Všetci sme jedno, navzájom prepojení.
Moja rodina ma napĺňa nekonečným šťastím, pokojom, istotou...Aj pre Maťka to bol nádherný zážitok, ktorý neopísateľne krásne upevnil jeho puto s Niom. Všetkých nás to prepojilo a od toho momentu sme takmer neddeliteľní. Deň po našej svadbe sme si uctili našu placentu, poďakovali jej za to, že tak krásne nám pomáhala a
posadili ju spolu s Ginkom na našom pozemku.
Starí Slovania sadili placenty pri svojich príbitkoch, aby tam človek symbolicky zapustil korene a vedel, kde sa má vracať, kde je jeho domov...
Nia svet privítal s láskou. Cítil sa vítaný a tak s láskou a úctou pristupuje k svetu aj on. Miluje ľudí a zvieratká. Je nebojácny a stále žiari. Prekvitá ako jeho strom života. Učí nás každým dňom byť lepšími, byť tým, čím sme sa narodili, aby sme boli. Vnímaví milujúci hrdí rodičia.
Môj pôrodný príbeh
...ako na svet prišla Naira
Do tehotenstva s Nairuškou som vložila maximálne úsilie, aby sme boli zdravé, šťastné a v harmónii. Podarilo sa mi naplniť všetko, čo som považovala za dôležité, aby sme boli celá rodinka dokonale pripravení na pôrod doma s pôrodnou asistentkou, alebo aj sami. Keďže som na Slovensku v tom čase nenašla pôrodnú asistentku, ktorá by bola ochotná nám asistovať pri pôrode, ostalo to na nás.
12. septembra som sa prebrala o štvrtej ráno a šla som do záhrady. Pozerala som sa na krásnu oblohu posiatu hviezdami, mesiac pár hodín pred splnom, hojdala som bruško vo voňavom ovzduší za fidlikania cvrčkov, predstavovala som si, ako chodidlami nasávam do tela zemskú energiu a zhora ma zalieva energia nebies. Nechala som voľne plynúť ten magický pocit.
Na druhý deň v ten istý čas - o štvrtej ráno za mnou prišli kontrakcie až do sna. Rozospatá som si najprv neuvedomovala, že rodím. Snažila som sa pokračovať v sne. Prešlo pár minút, kým som pochopila, že už je to tu! Veľmi som sa potešila. Teraz som sa rozpamätala, že takto som cítila kontrakcie pri Niovi a smiala som sa sama sebe, že som mesiac považovala za kontrakcie zväčšovanie maternice. Vstala som a povedala Maťkovi, že dnes určite rodíme, čo po mesiaci vyčkávania tiež veľmi ocenil :o)). Pripravil kameru a fotoaparát a nasledoval ma do záhrady, kde som ho zavolala, aby som mu ukázala to čaro, čo tam panuje. Luna v splne blahodárne pôsobila na pôrod, ďakovala som jej za to a radovala sa, že tak ako Nio, aj Naira je dieťa splnu, spln-ené prianie. Čo si prajeme na spln, nám mesiac splní. Poprosila som ho o krásny pôrod. Vrátili sme sa do domčeka, presunula som sa do kúpeľne a za svetla sviečky som sa očisťovala prúdom vodičky zo studne čerpanej. Potom som šla do spálne k Niovi aj so sviečkou pohojdať sa na fitlopte. Maťko zatiaľ pustil prehrávanie môjho vlastného výberu piesní, ktoré sme si púšťali a spievali celé tehotenstvo. Boli tam naše piesenky z cd Detičky lásky, Maokove pesničky, mantry Devy Premal a Henryho Marshalla ... Potom nafúkol pôrodný bazén. Silné svetlo sviečky osvetľovalo celú izbu a prebudilo Nijuška. Vkĺzla som k nemu pod perinku a pripravovala som ho na to, že jeho súrodenec sa už rodí.
Vládla veľmi pohodová nálada, kontrakcie boli pravidelné, úplne som sa v nich vyžívala. Vedela som, že keď prídu, nemám stuhnúť, ale naopak - roztopiť sa, zhlboka dýchať a vydychovať cez uvoľnené pery. Zo začiatku mi to stačilo, po hodinke sa kontrakcie sústredili v krížoch a nastal čas, keď mi začal veľmi pomáhať Maťko. Položil ruky na lopatky - tak, ako nás to pri Niovom pôrode naučila Martinka - a ťahal až po sedacie svaly, čím sa bolesť úplne rozpúšťala. Zapálili sme sviečku od Simonky. Aby som nemusela na Maťka stále volať, keď na mňa prišli návaly, zapískala som a v momente bol pri mne. Všimli sme si, že veľmi často ho volám a nestíhame sa venovať Niovi, tak sme zavolali moju mamku. Prišla okolo deviatej. Musela si zmyť pleťový krém, lebo mi zrazu veľmi silno voňal a nedokázala som byť pri nej. Tiež sa mi zdalo, že veľa a nahlas rozpráva, tak som sa premiestnila do spálne a zavrela za sebou dvere. Mamka pritom rozprávala a voňala ako inokedy, len moje zbystrené zmysly ju teraz vnímali oveľa intenzívnejšie. Potom sa už s Niom pobrali na dvor a ja som mala Maťka len pre seba. Každú chvíľu mi vyhladkavával bolesti, bolo to veľmi príjemné a krásne. Cítila som, ako silno ho potrebujem, ako mi pomáha, ako ho milujem... Boli sme úplne spriaznení, prepojení...
Okolo jedenástej už boli kontrakcie jedna za druhou ako vlnky na brehu mora. Vošla som do bazéna. Nebola v ňom voda, lebo sa mi v ňom veľmi dobre volili polohy bez nej. Sadla som si na sedaciu časť bazéna a práve vtedy mi odišlo prvé malé množstvo krvi. Maťko čupel oproti mne. Už som nepotrebovala, aby mi rozpúšťal kontrakcie hladkaním. Teraz som ho držala za ramená a pri návaloch som mu ich silno stláčala, všetko napätie som nechala v tomto zaborení do jeho svalov. Pýtala som sa ho, či mu môžem narobiť modriny a odovzdane mi odpovedal, že úplne v pohode. Telo už chcelo tlačiť, ešte som chcela chvíľu počkať, nech je dieťatko úplne v pôrodných cestách. Vnútorným vyšetrením Maťko zistil, že krčok maternice je úplne otvorený, nahmatal hlavičku. Šiel pripraviť nahrávanie. Zatiaľ som zmenila polohu. Čupela som v strede bazéna a bola v stave nirvány... Úplne bez myšlienok, rozplynutá v priestore. Zrazu som sa vrátila. Moje vedomie privolal vysoko položený spev. Započúvala som sa do piesne a spoznala moju obľúbenú Comme dans une glase zo soundtracku k Orgasmic birth. Usmievala som sa pri spomienkach na tento dokument. Koľkokrát som ho videla a rozmýšľala, ako asi budem rodiť ja. Nasávala som silu z krásnych domácich pôrodov žien a zrazu som tiež bola v tom momente pôrodu a táto pieseň mi to všetko prepojila. Potom som myslela na všetky ženy, ktoré tiež práve rodia na celom svete a veľmi som sa radovala z tohto požehnania. Vyslala som im prianie, aby sa im nádherne rodilo.
Kontrakcie boli veľmi intenzívne, konečne prišla taká bolestivá, že ma to vhuplo do tranzu. Mala som predstavu, že v modrej noci stojím pod vodopádom a tá voda do mňa vlieva obrovskú energiu a transformuje ju na vesmír. Keď som sa vrátila zo snívania, obchytila som kraj a držadlo bazéna. Dýchala som zľahka, aby som sa nepoddala nutkaniu na tlačenie. Keď sme sa s Maťkom zhodli na tom, že sa tomu už môžem odovzdať, prišla nezabudnuteľná kontrakcia. Celé telo sa mi zachvelo, sledovala som tú vlnu slasti a užila si napnutie z prvého potlačenia. To zachvenie tela mi prišlo úplne divoké, cítila som sa ako domorodka. Zbavená všetkých nánosov civilizácie. Len čistá sila prírody a my... Dieťatko ma v pôrodných cestách takmer vôbec netlačilo napriek tomu, že stále postupovalo v obale. Týmto prvým zatlačením som ho poposunula. Keď doznel nával, vravím Maťkovi: "Keď zatlačím najbližšie, vyjde hlavička, však?" "Vyzerá to tak, ale nevidím tam, vieš." "Už to cítim"... odpovedám a som pripravená na ďalšiu vlnu vzrušenia. Bola obrovská slasť sa môcť poddať nutkaniu na tlačenie, mala som z toho zimomriavky. Bolo to absolútne sexuálne a nevinné zároveň.
Po minúte a 20 sekundách som sa opäť vložila do kontrakcie. Dieťatku vykukol vrchol hlavičky. Spýtala som sa Maťka, či niečo vidí a odpovedal, že hlavičku. Nahmatala som ju a usmiala sa, ako ľahko sa tam dostala. Maťko ju utrel plienočkou a utrel aj môj zadok od fliačika stolice. Pohupovala som sa a čakala na ďalší nával. Prešli dve minúty a telo zas zaliala vlna obrovského pôžitku. Spomenula som si na to, ako mi Maťka vysvetľovala ochranu hrádze pri rodení hlavičky. Ruku som priložila na hrádzu do tvaru V a pritlačila som presne tak, aby sa koža príliš nenapínala. Ruka vyvíjala jemný protitlak okolo hlavičky. Tento moment som si veľmi vychutnávala. Mala som pocit, že čas sa spomalil, aby som to všetko stihla vnímať. Cítila som obrovskú podporu Zhora, veľkú silu a pokoru zároveň. S hlávkou vyšplechlo trošku vody. Maťko zas utrel hlavičku. Pýtala som sa ho na pupočnú šnúru. Prstom prešiel okolo hlavičky a šnúru nenahmatal.
Cítila som, že prichádza ďalšia kontrakcia, tak som ho zavolala, aby prišiel chytať dieťatko. Povedal, že hlavička sa ešte neotočila na stranu, ale vlastne, že ona sa tak narodila, že už bola natočená. Ponorila som sa do posledného zatlačenia. Stačilo jemne, bola som uvoľnená, pôrodné cesty vláčne, poddajné, necítila som žiadnu bolesť, všetko bolo krásne hladké. Užívala som si, ako cítim telíčko vykĺzajúce do Maťkových rúk. Uvidela som nádherné dieťatko pokryté množstvom bieleho mázku. Zakuckalo sa od plodovej vody. "Jój zlatíčko," prihováram sa dieťatku a preberám ho do svojich rúk, nakláňam na stranu, aby mu voda vytiekla z pusinky. "Kuci kuci pusinka." Maťko ho utiera, dieťatko nás zdraví mocným hláskom. Ešte stále znie Moola mantra, ktorá nás sprevádzala celým pôrodom. "Dobre tak, áno, áno, zvládol si to. Prihováram sa milovanému anjelikovi. Nevidím pipíka ..."či dievčatko? Zvládla si to :) Ahoj, ahoj. Ahoj láska"... dieťatko mrnká, v jeho hlásku cítim ustupujúci šok a prichádzajúcu radosť. Mám ho na brušku, spokojne sa naplno vstrebávame, kým ho Maťko prikrýva bio osuškou, berie odsávačku, hovorí mi, aby som mu maz nedávala dole. Pozerám, či nemá pupočnú šnúru niekde pricviknutú, Maťko mu odsáva noštek, keby v ňom niečo bolo. "Myslím, že nič," hovorí, dieťatko si tíško ležká. Maťko sleduje čas, "jedenásť dvadsať päť," mení disk v kamere. "Tak si to zvládlo dieťatko naše," hovorím nášmu pokladíku. "Obaja ste to zvládli," dodáva Maťko. "Takže dievčatko?" pýta sa ma, "Zdá sa mi, že he,j" ale neboli sme si istí, a tak sme stále hovorili o dieťatku ako o ňom. Vonku bolo 30, v izbe 25 stupňov, mohli sme si takto ležkať a nebáť sa podchladenia. Maťko sa ma spýtal, ako sa cítim. Odpovedala som mu, že super. Hrádzu som mala neporušenú.
Naira nás doširoka pozorovala a potom na chvíľku sladko zaspinkala. Maťko jej ešte raz vysal noštek, lebo sme počuli, že v ňom ešte niečo má. Zdvihla som si ju vyššie na hruď a vychutnávala si to malé telíčko. Bola som ňou úplne opojená, krásne mi voňala, prišla mi taká chutná! Vítala som ju doma, stále som sa jej prihovárala. Vedela som, že môj hlas pozná. Skúsila som ju priložiť k prsníku. Nairuška ma sledovala doširoka otvorenými zvedavými očkami a cmuľkala si rúčku. Prikryli sme ju ešte kašmírovou dekou. Keď sa po niekoľkých minútach prisala, soskala jemne ako motýlik a postupne zosilňovala. Skúsila som vytlačiť placentu. Ešte nebola oddelená. Vyšli sme z bazéna. Maťko ma poumýval a sadla som si s ňou pred ohrievač. Stále pila mliečko a mňa zaplavovali silné kontrakcie, ktorými sa maternica vracala do pôvodnej veľkosti. Spontánne sme Nairuške zaspievali mantru na privítanie novej bytosti Om Asatoma. Maťko ma sladko pobozkal a ja som vedela, že to, čo zažívam, je raj.
Ďalší pokus o pôrod placenty bol úspešný. Kúsok ešte ostal vo mne, na tretíkrát sa oddelil aj ten. Skontrolovali sme ju. Bola krásna, nič nechýbalo. Ešte som potlačila, aby zo mňa odišlo čo najviac krvi a na zachytávanie ďalšej som si dala bio vložku. Po hodinke od Nairinho narodenia Maťko podviazal pupočnú šnúru ambulantným uzlom s pásovou gumou podľa inštrukcií z kníh Možnost volby, Partner u porodu a Zázrak porodu a prestrihol ju sterilizovanými nožnicami. Z pupočnej šnúry odobral ihlou do striekačky krv. Nebolo jej veľa, všetka sa medzičasom preliala. Uschoval ju do chladničky.
S Nairuškou sme sa šupli pod perinku. Boli sme stále nahé. Nairuška mi spinkala na hrudi. V eufórii som dýchala jej vôňu, hladkala telíčko... Mamka mi priniesla ovsenú kašu. Pridržiavala mi tanier a ja som jedla ľavou rukou, aby som stále mohla ležkať. Dovtedy som mala len bio čokoládu. Ešte som bola dosť sýta z večere predchádzajúceho dňa. Zjedla som skoro celý plech pečenej zeleninky z našej záhrady. Po dva a pol hodinke nepretržitého kontaktu s Nairou som sa šla umyť. Zatiaľ bola v Maťkovej náruči. Zavolali sme Nia, aby sa prišiel privítať so súrodencom. Slávnostne sme Nairu odkryli a dozvedeli sme sa, že máme dievčatko. Všetci sme sa veľmi tešili. Naire sme zaspievali Happy Birthday, šťastný deň narodenia. Nio jej nafúkol balón. Ošetrili sme jej pupček ružovou vodou od Saloosu a obliekli sme ju, lebo sa nám zdalo, že má chladnejšie chodidlá a rúčky. Ešte pred dvoma rokmi som využila výpredaj na jednom online obchode branakdetem.cz a nakúpila bio oblečeníčko pre naše budúce dieťatko na obdobie až do dvoch rokov. To Niovo sme požičiavali od jedných priateľov k druhým, až sa úplne vynosilo :)).
Nairušku sme teda obliekli do jemnunkého bavlneného vŕšku a nohavičiek z merino vlny bez plienky. Keď ma ocikala, dali sme jej aj bio plienku vo vlnených nohavičkách. Odvážili sme ju na kuchynskej váhe. Vážila 3,3 kg. S meraním sme sa neponáhľali. Potom som sa s ňou snažila trošku pospať. Ale vyhliadla si nás jedna komárica a dve hodiny som ju od nás odháňala. Mala som chuť trošku sa ponaťahovať. Vzala som Nairu na ruky a spievala som jej mantru Om Trayambakam Yajamahae.
Keď som ju poobede prezliekala a prihovárala sa jej, usmiala sa na mňa. Myslela by som si, že sa mi to len zdalo, ale práve vtedy vchádzala do izby moja mamka a bola mojím svedkom. Naira sa na nás usmieva od svojho prvého dňa. Zo sna sa nahlas smeje od dvoch týždňov. Niekedy sa stane, že sa zo sna smejú naraz aj Nio aj Naira. Sú to úžasné chvíle.
Deň ubehol neuveriteľne rýchlo. Nairuška spinkala stále na mne. O desiatej v noci sa zobudila celá čulá. Rozprávala som sa s ňou, spievala jej, hojdala sa s ňou na fitlopte, kojila, dávala odgrgnúť a dávala cikať do nočníčka určeného pre bezplienkovú metódu. Do rána zas spinkala na mne a celú noc som priebežne odháňala komárice.
Na druhý deň sme boli s Nairou navštíviť našu milovanú pediatričku Mudr. Tencerovú v Procare klinike. Nairu som mala na rukách a tak ju prehliadla, potom vypísala Hlásenie o narodení, ktoré zaslala na matričný úrad. Ampulku s pupočníkovou krvou nám síce zobrali na zistenie krvnej skupiny na základe môjho Rh faktoru, ale v laboratóriu ju nevyšetrili. Vraj bola nepoužiteľná, stará. Tak dodnes nevieme, akú má Naira krvnú skupinu.
Po návšteve kliniky sme zašli na neďaleké ihrisko. Keď sme zistili, že sme celkom hladní, šli sme na obed do obľúbenej Góvindy. Prišiel za nami aj ocko s mamkou a spoločne sme sa vytešovali z Nairušky, z pôrodu... Ocko mi urobil video, ako s Nairou idem deň po pôrode ulicami Košíc. Mne sa to zdalo úplne normálne, že sme sa objavili v meste, keď sme sa potrebovali najesť. Ale potom som pochopila, že výnimočné je to, v akom som stave. Že žiarivá kráčam s dieťatkom v šatke. Keďže ja som uprednostnila niečo v bio kvalite z blízkeho obchodíku Biotrend, zašli sme mi tam niečo kúpiť. Náš milý predavač Robin nám s vedúcou predajne Andrejkou gratulovali k dieťatku. Keď sa dozvedeli, že Naira má len jeden deň, zostali v nemom úžase. Vysvetľovala som im, že sme nemali v pláne ju hneď takto zladiť s bežným chodom života, ale museli sme ísť za pediatričkou, a tak sme sa už aj stavili najesť sa niekde, lebo domov nás čakalo 40 minút cesty autom. Andrea sa ma spýtala, čo sme urobili s placentou.
Odpovedala som, že ju máme v chladničke. Že jeden indiánsky šaman hovoril o tom, ako je placenta spojená s éterickým telom dieťatka. Po pôrode sa má umiestniť k jeho postieľke. Až po troch dňoch je vhodný čas na odlúčenie, kedy spoločné éterické telo z placenty odišlo. Tak som pochopila, prečo sme sa mali ocitnúť v meste. Táto informácia vo mne silno zarezonovala a hneď, keď sme prišli domov, sme dali placentu k posteli, keďže Naira aj Nio spinkajú s nami v jednej obrovskej posteli 2×2 metre. Placentu vôbec nebolo cítiť. Bolo to čarovné. Po troch dňoch sme ju odložili do mrazničky, kým ju raz zakopeme na našom pozemku alebo niekde v lese. Pupočnú šnúru sme vysušili. Je to Nairin amulet. Tiež podľa šamana sa má urobiť na nej uzlík. Keď si ju dieťa na siedmy rok rozviaže, udeje sa s ním niečo významné. Tak aj šnúru si Naira rozuzlí :).
Keď k matrike došlo Hlásenie, boli sme s Maťkom podpísať rodný list a administratívne veci sme mali vybavené. Pani matrikárke sme dali trošku zabrať. Od roku 1976 sa v Sečovciach nenarodilo žiadne dieťa, keďže sa začalo rodiť v Trebišove. Práve preto, aby bola na nás pripravená, sme ju navštívili týždeň pred Nairiným narodením a oboznámili ju s tým, že plánujeme rodiť doma, aby si dovtedy mohla k tomu zistiť, čo bude potrebovať. Zvládla to perfektne. Aj meno Naira si vyzistila na jazykovednom ústave, že je arménskeho pôvodu. My sme mali českú knihu a uvádzal sa indiánsky pôvod. Znamená to veľké oči. Na jednej svetovej stránke sa uvádza aj austrálsky pôvod. U nich to vyjadruje veľkú auru. V Asýrii to znamenalo krajina riek. Zatiaľ neviem, čo znamená Naira u Arméncov. To meno nás s Maťkom zaujalo pred piatimi rokmi. Vedeli sme, že keď raz budeme mať dievčatko, bude sa tak volať.
Na tretí deň sa Naire ukázala novorodenecká žltačka. Začala som piť ešte viac feniklového čaju, vysadila som paradajky a každý deň sme Nairu slnili na nežnom septembrovom slniečku. Naše slniečko Nairuška nám prinieslo samé slnečné dni. Prvýkrát pršalo, keď mala tri týždne. Aj potom bolo úžasne teplo a priaznivo na prechádzky a výlety vonku.
Nairuška najradšej spinká na mne. Vo dne v noci. V šatke, alebo bez nej. Vychutnávam si to s ňou. Viem, že toto obdobie rýchlo ubehne, a tak sa snažím si ju uvedomovať čo najviac. Veľmi mi pomáha, že Nio je starší a dopraje mi, aby som sa jej naplno venovala. Aj Naira, tým, že krásne spinká, mi dopraje sa venovať Niovi. Nairuška mi od narodenia prišla taká jemná a božská, že som úplne chápala zvyk niektorých národov rešpektovať šestonedelie matky a až osmonedelie dieťatka bez návštev, v súkromí.
Tak dlho sme nevolali návštevy, aby sme Naire pripravili hladké a postupné spoznávanie sveta. Až v jej dvoch mesiacoch sa mi naozaj zdalo, že je dostatočne zžitá s domovom a pripravená na spoznávanie širšieho okolia. Aj jej fotky sme sprístupnili oveľa neskôr, keď bola silná na prijatie energie od ľudí, ktorí ju uvidia a vyšlú k nej svoje myšlienky.
Bezplienkovanie nám funguje od narodenia. Nairuška sa doteraz pokakala najviac paťkrát, inak si stále počká, kým ju dáme na nočník. Ráno ma budí, aby som ju dala nad nočník. Ťapká ma ručičkou, kým sa celkom nepreberiem :)). Zas kaká, keď sa zobudí na obed a niekedy aj večer. Aj cikanie nám ide skvele. Buď mi napadne, že Naira dlho necikala a keď ju dám, tak vystrekne prúdik, alebo je nepokojná dovtedy, kým ju nedáme nad lavór. Zistili sme, že je s ním jednoduchšia manipulácia ako s čínskym nočníkom. Zatiaľ mala len dvakrát zaparený zadoček. Vždy hneď zabral čaj z nechtíka a vetranie.
Okrem nepokoja, keď chce cikať, spinkať alebo piť, sa stále sa usmieva, krásne spinká, raduje sa, vyžaruje absolútnu harmóniu, je úplne zdravá. Som si istá, že je to vďaka poctivému prístupu k nej ešte pred počatím, intenzívnou starostlivosťou o ňu počas tehotenstva a láskavým pôrodom doma. Samozrejme je jej podstata duše čistá láska. Dôležité bolo nezraniť ju, aby sa mohla naplno prejaviť. Nikto jej neublížil. Nezažila nič bolestivé. Žiadne cudzie ruky ju nemali v náručí. Až keď mala sedem týždňov ju prvýkrát mal na rukách niekto iný ako ja a Maťko - moja mamka na minútku. Žiadne ihly, ultrazvuky, presvecovania... Máme jej plnú dôveru, že je s nami v bezpečí. Silný plač mala dvakrát pár minút.
Každý deň ďakujem Bohu a anjelom za naše detičky, ktoré vychovávame intuitívne, častokrát veľmi rozdielne od bežného vnímania správnej starostlivosti. Oplácajú nám to zdravím a veselosťou. Keď som čítala o vzťahovej výchove, úplne som nás v nej našla. Dieťatko sa rodí doma, spinká s rodičmi, je nosené v šatke, kojené, kedy sa mu zažiada...
Veľmi prajem všetkým vnímavým ľuďom, aby sa im darilo počúvať hlas srdca a žiť slobodne v našom pozemskom raji :).